VILA.

sedela v tichu, tme a bezpečí svojho auta vedľa najkrajšej budovy v meste, ktorú kvôli slzám nemohla vidieť.
to miesto, vila, jej už navždy budú pripomínať jeho.
vilou to celé začalo aj skončilo.

v ten deň, v jej nenávidený deň, v jej osudový dátum...
dátum, ktorý spôsobuje bolesť už 14 rokov.

SKORO.

sedeli oproti sebe pri vôni rybej omáčky a kokosovej kávy, po dlhej dobe, ktorá im obom pripadala ako večnosť.
rozprávala mu o ňom, ich minulosti a prítomnosti, o všetkých tých pochybnostiach a hrách. o kefkách v kúpeľniach, spoločných večeriach... a aj napriek otáznikom v hlave sa ho nechcela vzdať, jej sna.

pozrel na ňu, hlbokým a bolestivým pohľadom, ktorý u neho nikdy predtým nevidela, pozrel jej priamo do očí...
"ešte je príliš skoro, ešte potrebuješ čas"

usmiala sa, zavrtela hlavou na znak nesúhlasu, povedala, že už je v poriadku, že už prešlo dosť času a že tentokrát, tentokrát majú správne načasovanie, že tentokrát im to vyjde.

nevyšlo.

bolo príliš skoro.

potrebovala čas.

V DIALKE.

keď odrazu nevládze a nevie ako ďalej, keď už nemá síl...
keď potrebuje jeho objatie, jeho úsmev a jeho vôňu... jeho prítomnosť.
tak mu napíše.
všetky tie slová.
všetky tie slová do diaľky.

do diaľky niekoľkých stoviek kilometrov.

jemu, ktorého by mala nechať ísť, ktorého by si do života vôbec nemala púšťať, ktorý by vôbec nemal byť jeho súčasťou.

ktorého už dávno mala nechať ísť, odísť.

no zostal.

a neodišiel.

PRVÝKRÁT.

všetko je raz prvýkrát...
zvláštne je, keď sa stretnú dve dôležité prvýkrát v jeden deň, chvíľu po sebe.
najkrajšie a najhoršie.
najočakávanejšie a najobávanejšie.