sedeli vedľa seba na múre, obaja so slzami v očiach a myšlienkami niekde úplne inde. niekde v minulosti, bolestivej prítomnosti a imaginárnej neuskutočniteľnej budúcnosti.
okolo nich chodili veselí svadobčania, oni tam sedeli a nevnímali okolitý svet, hoci si ho kruto uvedomovali.
obaja.
tú krutú realitu toho dňa, toho večera.
toho momentu.
obaja strácali to, čo nikdy nemohli mať, hoci tak strašne chceli.
oni, ktorí celý čas túžili po tom, čo strácali... až z toho zúfalstva zostali spolu.
oni, ktorí sa v skutočnosti nikdy nechceli.
ten moment bol plný paradoxov.
tak ako oni.
aj oni boli jeden veľký paradox.
